Najväčšia pasca osobného rozvoja? Rozprávať o zmene namiesto toho, aby si ju žila.

Ak o tom hovoríš rok, možno nepotrebuješ ďalší rozhovor. Možno potrebuješ rozhodnutie.

Keď sa vyrozprávanie stane náhradou za zmenu

Často počúvame, že ženy potrebujú zdieľať.

A je na tom veľa pravdy.

Zdieľanie môže liečiť.
Môže priniesť blízkosť.
Môže pomôcť spracovať bolesť.

Ale všimla som si aj jeho tienistú stránku.

Niekedy sa z vyrozprávania stane náhrada za konanie.

Žena celé hodiny rozoberá svoj vzťah.
Prácu.
Matku.
Partnera.
Kolegyňu.

Po rozhovore sa cíti lepšie.

Lenže o týždeň rozpráva ten istý príbeh znova.

Nie preto, že je slabá.

Ale preto, že úľava prišla bez zmeny.

A zmena býva bolestivejšia než samotné rozprávanie.

Rozprávať o hranici je jednoduchšie, než ju postaviť.

Rozprávať o tom, že ma niekto zraňuje, je jednoduchšie, než povedať "nie".

Rozprávať o tom, že som nešťastná, je jednoduchšie, než riskovať neistotu zmeny.

Potreba súhlasu

Druhá vec, ktorú si všímam, je potreba potvrdenia zvonku.

Mnohé ženy nerozprávajú preto, že nepoznajú svoju pravdu.

Rozprávajú preto, že si ňou nie sú isté.

A tak ju dávajú na posúdenie okoliu.

Susede.
Kolegyni.
Partnerovi.
Terapeutovi.
Náhodnému človeku na internete.

Akoby sa pýtali:

"Môžem si myslieť to, čo si myslím?"
"Môžem cítiť to, čo cítim?"
"Mám na to právo?"

Lenže pravda nepotrebuje hlasovanie.

Ak si vec poctivo preskúmala a vieš, čo je pre teba správne, nepotrebuješ, aby s tebou súhlasil celý svet.

Úľava nie je sloboda

A tretia vec.

Niekedy sa rozprávame preto, aby sme unikli vlastnému nepohodliu.

Ak zostaneme chvíľu v tichu, zistíme niečo nepríjemné.

Že odpoveď už poznáme.

Vieme, čo treba urobiť.

Len to nechceme urobiť.

A tak rozprávame ďalej.

Hľadáme ďalší názor.
Ďalší pohľad.
Ďalšie potvrdenie.

Nie preto, že nepoznáme cestu.

Ale preto, že nechceme cítiť bolesť prvého kroku.

Niekedy sa rozprávaním snažíme znížiť tlak, ktorý nás tlačí k zmene.

A funguje to.

Na chvíľu sa cítime lepšie.

Lenže problém zostáva.

Otázka, ktorú si môžeš položiť

Po každom rozhovore si môžeš položiť jednoduchú otázku:

Rozprávala som o svojom probléme, alebo som urobila krok k jeho riešeniu?

Ani jedno nie je zlé.

Niekedy potrebujeme súcit.
Niekedy potrebujeme blízkosť.
Niekedy potrebujeme byť vypočuté.

Ale ak sa mesiace len rozprávame a nič nemeníme, vyrozprávanie sa môže stať zlatou klietkou.

Príjemnou.
Bezpečnou.
Úľavnou.

Ale stále klietkou.

A možno práve preto je ticho niekedy liečivejšie než ďalší rozhovor.

Nie preto, že by sme nemali emócie.

Ale preto, že po určitom bode už ďalšie slová neprinášajú múdrosť.

Prinášajú len odklad rozhodnutia.

S úctou, Elena Petrus, psychológia emočného jedenia