AKO SI MA EGYPT ZAVOLAL
Bola som v tretej triede. Alebo možno v piatej. Presný rok si už nepamätám.
Pamätám si však tú knihu. Požičala som si ju od spolužiaka. Bola od Vojtecha Zamarovského a volala sa Bohovia a králi starého Egypta.
Čítala som o krajine faraónov, chrámov, bohov a bohýň. O svete, ktorý bol odo mňa vzdialený nielen tisíce kilometrov, ale aj tisíce rokov. Vtedy som si nedokázala predstaviť, že raz budem stáť priamo tam.
Že sa budem dotýkať chrámových stien.
Že budem stáť pred Sekhmet.
Že vstúpim do Dendery.
Že sa budem plaviť po Níle.
A že raz povediem do Egypta ďalšie ženy.
Netušila som, že niektoré knihy si nepožičiavame iba preto, aby sme ich prečítali. Niekedy nám prídu pripomenúť budúcnosť.
Prvýkrát si ma Egypt zavolal cez chudnutie
Prvýkrát som sa do Egypta dostala s chudnúcou skupinou žien.
Bola som mladá. Veľa sme sa smiali, zabávali a objavovali nočný život Hurghady. Celú noc sme tancovali a ráno sme nastupovali do autobusu smerujúceho do Údolia kráľov.
Bola som v Egypte. A pritom som tam ešte vôbec nebola.
Chodila som po tej krajine duševne vykastrovaná. Odrezaná od vlastnej hĺbky, intuície aj ženskosti. Nie preto, že by vo mne neexistovali. Len som k nim ešte nemala prístup.
Cítila som, že sa tam so mnou niečo deje. Ale nevedela som čo.
Nevedela som pomenovať, prečo ma tá krajina priťahuje a zároveň vo mne vyvoláva obrovskú hrôzu. Prečo sa mi zdá dôverne známa, hoci som v nej nikdy predtým nebola.
Videla som chrámy. Ale ešte som nevedela, ako sa do nich vstupuje.
Nie nohami.
Vedomím.
Egypt ma nepustil
Po prvej ceste som sa do Egypta ešte niekoľkokrát vrátila.
Boli to dovolenky. Cestovanie. More. Pamiatky. Fotografie. Zážitky.
Navonok obyčajné návraty do krajiny, ktorú som mala rada.
A predsa bolo pod tým niečo viac.
Egypt sa mi neustále vracal do života. Nie hlučne. Nežiadal odo mňa, aby som si okamžite nasadila korunu Isis a vyhlásila sa za kňažku. Vďakabohu.
Čakal.
Kým budem schopná počuť to, čo mi hovoril. A trvalo mi desaťročia, kým som pochopila, že moje priťahovanie k Egyptu nebolo iba záujmom o históriu.
Bolo to spirituálne volanie.
Káhiry som sa bála skôr, než som ju poznala
Už počas prvej turistickej cesty som vedela, že raz musím ísť do Káhiry.
Egypt bol pre mňa obrovský. Neuchopiteľný. Priťahoval ma a zároveň desil.
Vyrastala som v Európe plnej predstáv a predsudkov o starovekom aj dnešnom Egypte. Káhira pre mňa nebola iba mesto. Bola to masa ľudí, chaos, prach, nebezpečenstvo a svet, v ktorom som si nevedela predstaviť samu seba.
Dlho som vedela, že tam raz pôjdem sama.
A rovnako dlho som si to nevedela predstaviť.
Mala som z toho hrôzu.
Potom prišiel rok 2021.
Keď sa svet uzavrel, ja som išla do Egypta
Bolo to obdobie, keď sa celý svet zatváral.
Hranice, krajiny, ľudia aj životy.
A práve vtedy prišla spirituálna cesta so švajčiarskou skupinou.
Kam? Do Káhiry.
Samozrejme.
Do mesta, o ktorom som celé roky vedela, že doň raz musím vstúpiť – a pred ktorým som mala taký rešpekt, že som si nevedela predstaviť ani prvý krok.
Tentoraz som nemala za koho sa schovať. Musela som sama odletieť z Viedne a stretnúť sa so skupinou priamo tam.
Keď sa na to pozerám spätne, kladiem si otázku:
Dokážeme cítiť svoju budúcnosť skôr, než do nej vstúpime?
Kto vie.
Som veľmi pragmatická žena. Dvadsaťpäť rokov v zdravotníctve človeka pomerne spoľahlivo naučí rozlišovať medzi zázrakom a nízkym tlakom.
Napriek tomu som v živote zažila niekoľko udalostí, pre ktoré nemám racionálne vysvetlenie.
Toto bola jedna z nich.
V roku 2021 som absolvovala svoju prvú vedomú spirituálnu cestu Egyptom.
A konečne som pochopila, prečo ma táto krajina celé roky volala.
Chrámy neboli postavené na obdivovanie
V Egypte som pochopila, že chrám nie je iba stará budova s reliéfmi. Nie je to dekorácia pre turistické fotografie.
Do chrámu sa kedysi nevstupovalo iba preto, aby človek niečo videl. Vstupovalo sa doň, aby sa niečo stalo.
Aby človek prešiel z jedného vnútorného stavu do druhého. Aby sa stretol so silami, ktoré dnes nazývame psychikou, archetypmi, božstvami alebo časťami vlastnej duše.
V Isis som uvidela ženu, ktorá po strate nezostala navždy rozbitá. Pozbierala roztrhané časti a vdýchla život tomu, čo sa zdalo mŕtve.
V Sekhmet som uvidela hnev, ktorý nie je chorobou ani hanbou. Je silou, ktorá chráni život, ukazuje prekročenú hranicu a spaľuje lož.
V Hathor som uvidela telo, hlas, hudbu, sexualitu, radosť a potešenie, ktoré nepotrebujú povolenie.
V Hatšepsut som uvidela ženu, ktorá nečakala, kým jej niekto dovolí zaujať miesto, na ktoré cítila povolanie.
Egyptské bohyne pre mňa prestali byť postavami zo starej knihy.
Začala som ich vnímať ako archetypy ženských síl, ktoré v nás stále žijú – aj keď sme sa ich naučili potláčať, zajedať, zmenšovať alebo sa za ne ospravedlňovať.
Odvtedy Egypt študujem
Po tejto ceste som už nedokázala zostať iba pri pekných príbehoch o bohyniach.
Začala som Egypt študovať.
Z archeologickej a historickej stránky, pretože spiritualita bez pevnej pôdy sa veľmi rýchlo zmení na rozprávku pre dospelých.
Ale najmä z jeho spirituálnej stránky. Zaujímalo ma, čo predstavovali jednotlivé chrámy. Akými vnútornými procesmi nimi človek prechádzal. Čo znamenali egyptské božstvá a čo môžu ich príbehy zrkadliť dnešnej žene.
Nie žene žijúcej pred tisíckami rokov. Žene, ktorá dnes pracuje, zarába, stará sa, zachraňuje, všetko drží – a večer musí vlastný život niečím umlčať.
Jedlom. Vínom. Mobilom. Výkonom. Vzťahmi. Alebo ďalšou duchovnou odpoveďou, po ktorej sa v jej skutočnom živote nezmení vôbec nič.
Egypt ma volal znovu a znovu
V roku 2024 som sa vrátila na ďalšiu spirituálnu cestu.
Nasledovali dovolenky s dcérou, návšteva Alexandrie a ďalšie návraty.
V roku 2026 som Egyptom prešla opäť vedome a spirituálne. Každá cesta bola iná. A zakaždým mi Egypt ukázal inú časť mňa.
Niekedy tú, ktorú som chcela vidieť. Inokedy tú, ktorú by som najradšej nechala zahrabanú hlbšie než hrobku v Údolí kráľov.
Pretože skutočná iniciácia nie je pekný rituál pri západe slnka. Je to stretnutie s pravdou, po ktorom už nedokážeš pokračovať úplne rovnako ako predtým.
Egypt si ma zavolal
Najprv cez knihu požičanú od spolužiaka. Potom cez chudnutie, tanec a turistický autobus do Údolia kráľov.
Neskôr cez strach z Káhiry. A napokon cez cestu, ktorá prišla práve v čase, keď sa celý svet zastavil.
Dnes už viem, že Egypt ma nevolal preto, aby som pred jeho chrámami vytvárala pekné fotografie. Volal ma, aby som si rozpomenula na časti seba, ktoré som počas života odložila, stratila alebo obetovala.
Aby som pochopila, že svoju silu nemusím používať iba na znášanie života. Aby som prestala opúšťať samu seba.
Takže áno.
Egypt si ma zavolal.
A ja som tu.
Nie ako žena, ktorá má všetky odpovede. Ale ako žena, ktorej táto cesta zmenila život od kostnej drene.
A dnes odovzdávam ďalej to, čo Egypt odovzdal mne. Preto vznikla 8-týždňová online iniciácia ROZPOMEŇ SA.
A preto na jar 2028 povediem ženy na miesta, ktoré sa najskôr stanú ich vnútornými chrámami – a potom do nich spoločne vstúpime priamo v Egypte.