Tvoj nervový systém neničí svet. Ale tvoj príbeh.  

To, čo ťa rozhadzuje, často nie je realita. Je to tvoja interpretácia. 

Regulácia nervového systému. A to, čo nás v skutočnosti rozhadzuje.

Všade sa dnes píše o regulácii nervového systému.
Píšem o tom aj ja.

Súhlasím, že ak sa naučíme regulovať, svet nás nebude tak rýchlo rozhadzovať.
Naše reakcie budú pomalšie. Premyslenejšie. Sofistikovanejšie.

Nebudeme vybuchovať.
Nebudeme utekať.
Nebudeme sa zachraňovať jedlom, výkonom ani duchovnou eufóriou.

Ale je tu ešte jedna vrstva, o ktorej sa hovorí menej.

To, čo rozhadzuje náš nervový systém, nie je primárne tam vonku.

Nie je to kolegyňa.
Nie je to manžel.
Nie je to dieťa.
Nie je to číslo na váhe.

To sú spúšťače.

Skutočná detonácia sa deje vo vnútri.

Nervový systém nereaguje na realitu.
Reaguje na interpretáciu.

A interpretácia je stará.

Často taká stará, že si ju ani nepamätáme.

Je to hlas, ktorý hovorí:

"Nie si dosť."
"Musíš byť lepšia."
"Nemôžeš zlyhať."
"Musíš to zvládnuť sama."
"Ak spomalíš, premárniš život."

Tieto vety nie sú prítomnosť.
Sú to staré programy.

A najväčší vplyv majú tie, ktoré nevidíme.

Môžeš robiť dychové cvičenia.
Môžeš meditovať.
Môžeš ísť do sauny.
Môžeš si dať magnézium.

To všetko pomáha.

Ale ak pod tým beží neviditeľná veta:

"Som zlá matka."
"Ešte 20 kg a potom budem dosť."
"Musím niečo zmeniť, lebo inak stagnujem."

Nervový systém zostane v pohotovosti.

Pretože sa necíti bezpečne.

Nie kvôli svetu.
Kvôli príbehu.

A tu prichádza zlom.

Regulácia nervového systému nie je len o upokojení tela.

Je o odhalení príbehu.

Keď sa spýtaš:

Je to pravda?

Keď sa zastavíš pri jednej myšlienke a uvidíš, ako vytvára tlak…
zrazu sa niečo zmení.

Nie vonku.
Vnútri.

A telo zareaguje.

Napätie klesne.
Hlad sa spomalí.
Reakcia sa oddiali.

Nie preto, že si silnejšia.
Ale preto, že si videla pravdu.

Nervový systém nerozhadzuje realita. Rozhadzuje ho konflikt medzi tým, čo je,
a tým, čo si myslíme, že by malo byť.

Keď prijmem:
"Dnes som unavená."
"Dnes som dosť."

Telo sa upokojí.

Keď bojujem:

"Nemala by som byť tu."
"Mala by som byť inde."
"Mala by som byť lepšia."

"Mala by som sa cítiť inak!"

Telo ide do stresu.

Možno regulácia nie je technika.

Možno je to odvaha pozrieť sa na to, čo si o sebe myslím.

A možno najväčší vplyv nemajú veci, ktoré sa dejú vonku.

Ale tie tiché vety, ktoré si o sebe opakujem roky.

Keď ich uvidím,
môj nervový systém si konečne vydýchne.

A z toho miesta sa začína skutočná zmena.

S úctou k nášmu príbehu, Elena Petrus, psychológia emočného jedenia.

PS: Podpor moju prácu likom a zdieľaním. Nestojí ťa to nič, len jeden klik prstom. Veľmi ĎAKUJEM.