Keď je stabilita liek. A zároveň spúšťač PPP.

Včera som sedela a uvedomila si niečo, čo mi doteraz unikal význam.

Žena s poruchou príjmu potravy nepotrebuje viac disciplíny.
Nepotrebuje ďalší plán.
Potrebuje stabilitu.

Rutinu. Predvídateľnosť. Pokojný nervový systém. Byť tu.

A práve v tom je paradox.

Pretože byť tu bolo kedysi neúnosné.

Pamätám si, ako som roky utekala.
Do budúcnosti. Do snov. Do duchovna.
Do predstavy, že raz, keď budem inde, budem konečne pokojná.

Prítomnosť bola príliš tichá.
Alebo príliš hlasná.
Buď bolela, alebo bola prázdna.

Tak som si vytvorila pohyb.
Sny. Vízie. Ciele.
A keď to nestačilo, prišlo jedlo.

Nie ako slabosť.
Ako regulácia.

Keď je chaos, telo si nájde spôsob, ako ho znížiť.

A teraz, keď sa učím stabilite, narážam na zvláštny pocit.

Stabilita je liek na poruchy príjmu potravy.
Ale stabilita ma zároveň desí.

Keď spomalím, keď nemám plán na revolúciu, keď len som…
zobudí sa starý program.

"Takto chceš stráviť život?"
"Neutekáš do mediocrity? (priemernosť)"
"Nezaspíš?"

A tu vidím tie dva extrémy, medzi ktorými som roky oscilovala.

Jedna žena stále sníva.
Žije v budúcnosti, je plná vízií, ale v tele je napätá.

Druhá žena rezignovala.
Je v prítomnosti, ale bez života. V role obete.

Jedna je hore.
Druhá dole.

Ani jedna nie je v bezpečnom strede.

Začala som chápať, že rozhodnutie "budem žiť v prítomnosti" môže byť ďalší výkon.

Aj to je tlak.

Prítomnosť sa nedá vynútiť.
Dá sa len dávkovať.

Nie celý život.
Len tento moment.

Keď dnes robím čaj chorej dcére a naparujem ju, necítim rezignáciu.
Cítim ticho.
Cítim jemnú radosť.
Cítim lásku.

To je prítomnosť bez heroizmu.

Možno problém nikdy nebol v tom, že som mala sny.

Problém bol, že som ich používala ako útek.

A bez nich som sa cítila bez hodnoty.

Dnes sa učím iné poradie.

80 % stabilita.
20 % sen.

Stabilita nie je väzenie.
Je základňa.

Keď je nervový systém pokojný, sny už nie sú záchrana.
Sú smer.

A možno uzdravenie nie je o tom byť šťastná.

Možno je o tom prestať utekať.

Zostať.
Vydržať o 5 % dlhšie.
A zistiť, že prítomnosť už nie je neúnosná.

Len tichá.

A v tom tichu sa začína nový život.

Ak sa v tom spoznávaš, polož si dnes jednu otázku:

Pred čím v skutočnosti utekám?
Pred realitou… alebo pred pocitom, že nie som dosť?

A ak cítiš, že ťa drží starý program "dobre vychovanej dcéry" –
tej, ktorá musí byť silná, poslušná, výnimočná, aby bola prijatá –
pozývam ťa na môj webinár:

Filtre dobre vychovaných dcér

Pretože kým nepochopíš, cez aké filtre sa pozeráš na život,
budeš si myslieť, že problém je realita.

A pritom je to starý program.

Ak chceš stabilitu bez rezignácie a sny bez úniku, stretneme sa tam.

Tentokrát nie v boji.
Ale v pravde.

S úctou k nášmu príbehu, Elena Petrus, psychológia emočného ejdenia.