V SEBA DôVERA.

11.12.2017

Maľba obrazov:   Janka Hradková

Vždy som robila veci inak. Ísť vlastnou cestou je dosť neprijateľné.

Komunisti, ateisti, kresťania.

Vedeli vždy najlepšie, čo ten druhý potrebuje.

Vedeli vždy najlepšie, čo za žiadnych okolností nesmie urobiť.

A ak, vraj príde trest.

Či hneď, alebo po smrti.


Tých trestov, teda čomu som ja verila, že boli tresty, som zažila už toľko, že mi žiadny trest nie je cudzí.

Ako tendujem myšlienkami súdiť druhých ľudí, ktorým sa vraj stalo niečo zlé.

Vraj je to zlé a vraj si to zaslúži.

A pri tom to môže byť pre každého to najlepšie, čo sa mohlo stať.

Učím sa brať život ako požehnanie, jedno ako dopadne na sklonku dňa.


Kritizujem druhých a som kritizovaná.

Učím sa, ak mi niečo nevyhovuje, že ten druhý nie je zlý.

Len moja duša potrebuje niečo iné.

Učím sa nevyslovovať kritiku.

A dá sa to len tak, že nekritizujem seba samu.

Pozorujem denno denne, ako vyslovujem kritiku na vonkajší svet.

A tak otáčam túto energiu na seba.


Ešte stále čakám šlehu, za to, že si dovolím vyslovovať nevypovedané.

A potom sa na tom smejem, že o jednu šlehu v živote viac?

Každá jedna ma posilní a posunie ďalej.

Lebo nie je iná cesta, ako tá moja.

Nech nasere koľkokoľvek ľudí okolo mňa.

Ja musím ísť vlastnou cestou.

Chcem, som do nej zaľúbená.

A robí mojej duši dobre.


Dopis lásky mojej sestre :

Tvoj úspech nie je ani tak v tom, ako si talentovaná.(čo naozaj naozaj si).
Lebo každý človek, každá žena má svoje talenty v ktorých môžeme byť úspešní.
Každá jedna žena.
Ale Ty tak silno tomu veríš, čo robíš, že to spôsobuje tú silu v Tvojom tvorení.
Viem, že telo a hmota idú pomalšie za nami, ale Tvoja silná viera a presvedčenie sú tak neohybné a nespochybniteľné v Tvojich očiach, že sa hmota pohýna.
Ja denno denne ešte spochybňujem moju cestu. Bojím sa a zľaknem sa, kedy za to príde trest, Ísť za túžbou mojej duše.
Ďakujem Vesmíru aj za Teba.
Si pre nás veľkou inšpiráciou.
S láskou SME