TICHÉ TICHO

13.02.2018

Choroba je vždy odkaz tela, že sme zašli priďaleko.

Že príliš požadujeme a nie sme ochotný rovnakou mierou dávať.

Dávať sama sebe.

Vyžadujem, aby som bola zdravá a zvládala všetko, čo si moje racio zaumieni.

Chcem stihnúť všetko.

To čo si vyžaduje spoločnosť, ale aj to, čo mi šepká moja duša.


Už veľa krát som písala o tom, čo všetko stíha žena v dnešnej dobe.

Od maľovania mandál až po opravu auta v servise.


Bolo mi do plaču, keď moje telo vypovedalo a ja som musela odísť do ticha.

Hnevala som sa, prečo práve teraz?

Vesmír mi uzavrel hlas, aj žalúdok.

Žiadne tabletky na bolesť nezaberali, nech som sa dopovala akokoľvek.


Ostala som sama, v tichu , v mojej bolesti.

Nedalo sa z toho ujsť.

A tak som prijímala to čo je.

Prijatie trochu moju bolesť uvoľnilo.


Bolo zaujímavé pozorovať, ako sa svet točí aj bezo mňa.

Ako som v tom tichu maximálne sama zo sebou prepojená.

Musela som zrušiť všetky termíny, dokonca som musela deti prenechať iným.

Ostala som len ja.


Napadlo ma, že ak sa nedokážeme spojiť samé zo sebou, stačí prestať rozprávať.

Stačí prestať reagovať na vonkajšok.

Nemať na všetko odpoveď.

Nezneužívať hlas na to, aby sme boli prijateľní.


Stačí prestať hovoriť.


PS: Neuveríte, čo všetko chcela moja mama so mnou riešiť, napriek tomu, že nemám hlas.