RUNY SI ŤA NÁJDU.

23.05.2018

" Tak toto je cesta, aby som sa naučila moje lekcie? Toto je intuícia, ktorá sa nedá zmanipulovať, naplánovať, natlačiť? Je niečo neviditeľné, ktoré sa učím znova vidieť, cítiť, počúvať? Toto je tá spločnosťou preklínaná, zatracovaná mágia? "

Vraj runy si ma nájdu.

O tom, čo sú runy, si každý môže vygoogliť. Dlho som nevedela čo runy sú. Ale vždy som vnímala zvláštne paličky. Vždy som ich kreslila. V domčekoch a hranatých útvaroch mojej výtvarnej práce.

Po 42. rokoch môjho života nachádzam v kníhkupectve červenú knihu runy a fakt neviem, prečo si ju kupujem. Pozerám sa na zvláštne symboly a sú mi dôverne známe. Aj keď neviem, čo znamenajú.

Vraj si ich máme vytvoriť samy. Vraj z dreva najlepšie.

V živote som nepílila drevo.

V živote som drevo nespracovávala.

Kniha stojí na poličke pár mesiacov


Prechádzam sa po parku, kde sú sto ročné stromy. Na zemi krásna palička. Neviem, z akého dreva je. Ale viem, že si ju mám zobrať. Z neho budú runy. Beriem domov, a kladiem k sviečkam, kryštálom a kvetom. Nech je tu.

Tri roky pred tým:

" Vstávaj! " vstúpi do domu moja mama, lebo si ešte nezvykla, že ten domček patrí už mne. Vojde do spálne a v mojich 36. rokoch mi prikazuje, aby som sa obliekla a okamžite začala variť lekvár z marhúľ, čo dozreli v mojej záhrade.

Mamu posielam z domu von a hovorím jej, že si môže marhuľu vypíliť a dať do vlastnej záhrady. Že mi určite môj život organizovať nebude. Bolo to stý krát, keď musela akceptovať, že jej dcéra neposlúcha.

Milovaná marhuľa. Kvitla celé roky. Bola nádherná a ja som sa do nej zamilovala. Každý rok mi mama nadávala, aby som ju postriekala. Každý rok jej predpovedala, že už je stará a zomrie. Že z nej ani tento rok nič nebude. Každý rok mi to bolo smiešne. Každý rok nám marhuľa darovala nádherné ovocie.

Krátko po mojej 40tke mi marhuľa povedala, že tento rok zomrie.

Viem, racionálne nemožné. Ale bolo to tak. Minulý rok na jar zakvitol len jeden konár. Marhuľa mala taký vysunutý kúsok, na ktorom som rada sedávala. Aj v ten deň som si na ňu sadla. Zavrela oči a povedala si znova a znova, ako milujem toto miesto. Opieram sa o strom a zrazu počujem hlboký, starý hlas.

" Nechaj ma odísť, už je čas " hovorí mi a ja sa rozplačem. Plačem a hlboká múdrosť ma nechá. Prijímam túto múdrosť života a ešte chvíľu ostávam sedieť. Viem, že tento rok marhuľa zomrie.O pár mesiacov vyschol aj posledný konár. Jej drevo nám poslúžilo celú zimu. A dnes beriem posledný konárik z tejto marhule. Už chápem, prečo nezhorel. Aj z neho budú runy.

Beriem do rúk dve drievka, pílu a pílim....

Pred očami mám celý tento príbeh. Tak toto je cesta, ktorú musím prejsť, aby som sa naučila moje lekcie? Toto je intuícia, ktorá sa nedá zmanipulovať, naplánovať, natlačiť? Je niečo neviditeľné, ktoré sa učím znova vidieť, cítiť, počúvať? Toto je tá spoločnosťou preklínaná, zatracovaná mágia?