ŽENY V MOJEJ RODOVEJ LÍNII.

07.12.2017

Čím viac spoznávam ženu v sebe, tým viac pociťujem lásku k mojej mame a matke vo mne.

Silno si uvedomujem, ako to mali naše mamy ťažké.

Nemali podporu iných žien.

Nemali knihy a ani informácie, ako milovať samu seba.

Dozrievali v ženy často v samote.

Bolesti spojené z dozrievaním tela museli niesť samé.

Bolesti z pôrodu museli znášať samé.

Bolesti z nenaplnenej lásky museli znášať samé.


Nebol tu nikto, len ich utrápené mamy, ktoré nevedeli vlastné dcéry podržať.

Boli tu len muži, ktorý museli byť silní.

Nevedeli o ženskej bolesti nič.( nevedeli to ženy samé, ako by to mohli vedieť muži?)

Muži buď utekali , alebo despoticky vládli ženskému svetu.

Ako žiť, čo majú cítiť, a čo v žiadnom prípade nesmú, im radila komunistická , kresťanská a ateistická spoločnosť.

Držala nad ich životami veľmi silnú ruku.


Aby udržala našich rodičov a prarodičov pod kontrolou, mala návod na všetko.

Kedy je dovolené prežívať prvé milovanie, kedy je dovolené oddychovať , kedy pracovať.

Kedy je dovolené rodiť a kedy si máš dieťa zobrať, lebo je to nezlučiteľné ideami správnej spoločnosti.

Je až neopísateľné, koľko strachov, hanby a bolesti ženy prežívali posledných 100 rokov.

Ďalej sa neodvážim rozmýšľať. Myslím len na naše matky, staré mamy a prastaré mamy.


Cítim Vašu bolesť, zdedila som ju po Vás, aby som ju precítila a pomohla jej.

Bylinkami lásky varím odvar a umývam moje rany, Vaše rany a aj rany mojej dcéry, ktorá má našu minulosť uloženú v bunkách.

Ďakujem Vesmíru za moju pramamu, mamu, seba, dcéru.

Za celú líniu žien v našom rode.

Je to naša cesta.

Je to naša sila.

ĎAKUJEM

S láskou všetkým ženám v našom rode.