KAŽDÝ DOKÁŽE SPIEVAŤ.

06.01.2018

Od malička som spievala.

Mala som to šťastie, že ma rodičia poslali do hudobnej školy, z ktorej som síce pravidelne utekala, ale noty ma naučili.

Ďalšie požehnanie som dostala skrze mojich rodičov, že mi kúpili klavír.

Nikdy na to nezabudnem, ako na Slovensku, v ťažkom komunistickom režime nebolo možné klavír kúpiť.


Ako sa môj otec vyberie do Prahy.

Vojde do obchodu a s absolútne nemuzikálnym talentom vyberá klavír podľa farby.

" Tento mi dajte " ukáže prstom na môj milovaný klavír

Smejeme sa vždy pri tejto príhode.


Vybral veľmi kvalitný PETROF, ktorý cestoval so mnou skoro všade.

A to som sa v živote sťahovala naozaj veľa krát.


Spomínam si, ako sedím pred tým klavírom a hrám sa na speváčku.

Spomínam si, keď som hrávala kamarátkam.

Spievala pre ne.

" Zaspievaj nám niečo " hovoria priatelia, rodina, známy


A ja som spievala.


Pociťovala som v iných oblastiach života veľmi silné pocity nedostatočnosti.

A tak som ich kompenzovala klavírom a spevom.

Tam som bola vraj dobrá.

Spev sa stal ako keby nástrojom, cez ktorý ma ľudia prijímali.


A ja som z celej hĺbky duše chcela, aby ma prijímali len tak.

Bez ničoho.

Aby som si lásku nemusela zaslúžiť.

Aby  bola zdarma.


A tak na dlhé roky umlčujem svoj hlas.

Jedine cez detské uspávanky počuli deti môj spev.

Okrem hovorovej reči som svoj hlas nepoužívala.

" Spievaj , a Tvoj hlas, bohom darovaný, Ťa bude uzdravovať "

počujem hlas vesmíru