DUŠA BEZ RÚK, NôH, A HLASU.

01.11.2017

Kreslím seba na papier. Moja kresba  od deviatich rokov nezmenila na svojej technike.

Kreslím princeznú.

Zo zavretými perami, veľkými očami a svätým, slušným vzhľadom.

Dlhú sukňu, aké majú princezné.

Neviem nakresliť ruky s prstami, tak ich tam nedám.

Vraj dlhá sukňa zastiera nohy.

Nie sú vidieť.


 Z tohoto legálneho kreslenia ma vyrušila úloha, kde máme nakresliť aj iné vlastnosti.

Nepochopila som úlohu, tak tie vlastnosti píšem.

Tam, kde ma napadlo.

Celé mi to pripadalo veselé, vôbec nie ako hlboká duchovná úloha.

Nasmiali sme sa nad naším nie vysoko kvalifikovaným umením.

Odchádzam spať s tým, čo mi chýba.


Moje topánky, moje ruky, moja duša.

Spí sa mi veľmi dobre.

Spôsobuje mi radosť, mať toľko vecí v posteli.

A nebyť tam sama.


Na druhý deň sa mi obrovské posolstvo tohoto malého obrázku vsiaklo do špiku mojich kostí.

Zobrala som mojej duši nohy, ruky, krk, aj hlas.

Prečo?

Aby som nešla tam ,kam moja duša chce ísť?

Aby som nevyslovovala to, čo potrebujem vysloviť?

Aby som rukami nevytvárala nič, čo by prebudilo vo mne bohyňu?


Slzy tečú a ja neviem prestať.

Som nahnevaná, že plačem.

Skutočnosť, že som nedovoľovala mojim rukám vytvárať to, na čo boli stvorené.

Skutočnosť, že som nedovoľovala mojim nohám ísť tam, kde ísť mám.

Skutočnosť, že som umlčala môj hlas na celé roky a vyslovovala len to, čo sa patrí...

Ani to som si neuvedomovala.

Celé tie roky.

Že moja duša má právo plakať.

Celé dni, týždne, roky.

Tak takto sa rodí intuícia, na ktorú dokážem počuť hneď, bez okolkov a špekulácií, či je to naozaj správne, pravda, dokonalé a či to predsa nedopadne zle.

Silné nutkanie neurobiť radšej nič.

Dávam svoje duši ruky, nohy aj hlas.

Tlieskaj, tancuj, hovor, spievaj, krič, KONAJ..nech je to ako koľvek neprijateľné a nesprávne pre celý svet.