BRÁNY MOJEJ DUŠE.

10.09.2017

Ked sa rozhodneš hľadať samu seba, musíš prejsť asi cez všetky brány, ktoré si za sebou zavrela.
Od najmenších brán, po jednoduché zámky až po najťažšie, najtmavšie brány zamknuté na tisíc zámkov.
Najprv otváraš dvierka a brány, na ktoré si pamätáš.
Brány, ktoré Ti síce ublížili, ale nebojíš sa ich otvoriť.
A brány, ktoré ti môže otvoriť len Tvoja v vlastná duša, lebo Ty sama na to nemáš silu.

Prosíš dušu, aby ich otvorila a za takýmito bránami je nesmierne veľa smútku, tmy a bolesti.
Otvorenie často spôsobí ochrnutie.
Cítiš bolesť, hrôzu a v prvom momente nepochopíš, odkiaľ sa to berie.

Cítiš výčitky za to, čo sa deje.
Berieme si naše drogy...aby sme necítili celý ten proces.
Jedlo, cigarety, chlast, vzťahy, sex, práca, perfekcionizmus, hra na dokonalých...
Každým jedným útekom sa brána uzatvára zas.
Brána sa pouzavrie a bolesť trošku prechádza.
Niekedy zavrieme bránu úplne.

Ocitneme sa v rovnakom kolotoči uzavierania brán a bolestí, ktorá stále rastie.
Život nás v láske učí vracať sa k otváraniu.
Znova a znova.
Zakaždým pociťujem dôležitosť tohto procesu.

Niekedy sa týmto démonom staviam tvárou v tvár.
Niekedy ich zase uzamknem a robím sa, že neexistujú.
Ale dnes som pochopila, že čím viac brán otváraš, tým bolestivejším procesom musíš prejsť.
Ale tento bolestivý proces je proces hojenia, nie zošívania hnisavých rán.

Možno nikdy neprestane.
My očakávame často úľavu.
Že keď toto dám, už budem navždy šťastný.
A život nám ukazuje, že za zákrutou čaká ďalšia brána, ktorá čaká na odomknutie a slobodu.